Administrátor

Prihlásiť sa

Úvod

Rómovia áno, ale za plotom...

Hodnotenie používateľov: 0 / 5

Hviezdy sú neaktívneHviezdy sú neaktívneHviezdy sú neaktívneHviezdy sú neaktívneHviezdy sú neaktívne
 

 

Veronika SikulovaPrednedávnom som na internete zaregistrovala kampaň obhajujúcu práva homosexuálov. Portréty heterosexuálnych hviezd a hviezdičiek, celebritiek, spevákov, moderátorov aj spisovateľov a pod nimi otázka: Keby som bol gay alebo lesba, zmení sa niečo? Čítali by ste moje básne? Počúvali by ste moje pesničky? Mala som pocit, že viacerým, čo sa do kampane zapojili, šlo skôr o zviditeľnenie, ale dobre lebo nebárs!

Svojsky som sa do nej zapojila aj ja svojím statusom na sociálnej sieti. Keby som bola Rómka, zamestnali by ste ma? Isteže nie! Rómska otázka zdanlivo s problémami homosexuálov nemá nič spoločné. Iba zdanlivo – Slováci nemajú radi inakosť.

Aj preto ma potešil nápis Stop segregácii, ktorý nastriekali červeným sprejom zahraniční aktivisti vedľa diery, ktorú vybúrali do múru oddeľujúceho známe košické sídlisko Luník IX. Po výtržníkoch sa pátra, diera bola zaplátaná a ideme ďalej! Na jednej strane vykrikujeme, že Rómovia sú takí istí ako „my“, ale nie sú. „My“ sme totiž farboslepí. Dokonca aj farbou pokožky sa odlišujú, je to iná komunita, ktorej problémy sa nevyriešia tým, že postavíme múr… Zdá sa, že problém je omnoho zložitejší. Spoločnosť sa fašizuje, čoraz viac sú populárni politici, ktorí volajú po radikálnych riešeniach, ktoré sa nikdy neosvedčili, peniaze, ktoré mali aspoň čiastočne pomôcť, sa stratili v akýchsi čiernych dierach alebo v treťom sektore.

A tak si tu žijeme. Staviame segregačné múry, zastávame sa moderátorky, ktorá verejne hovorí o strieľaní, dokonca ju chuderku ľutujeme, ako jej Rómovia zničili život, a pátrame po tých, čo do takéhoto múru urobia v noci dieru, namiesto aby sme múr zbúrali sami.

Bývam v spoločnom dvore s Cigánmi. Viem, ako žijú, ako sa pretĺkajú, aj ako im vie byť neľahko. Náš dvor by som nevymenila ani za svet. Otvoríte veľkú drevenú bránu a za ňou kus starého sveta. Páči sa mi, ako sa majú radi, ako spolu zdieľajú radosť aj smútok, ako sa hrávajú s deťmi, ako spolu oslavujú, smútia, mám rada ich koláče, v živote som nejedla lepšie paštéty ani klobásy ako tie od nich… Zavše, keď idem domov, im tú ich družnosť v dobrom závidím. Aj skromnosť a schopnosť pretĺkať sa. Cez leto som ich deti brávala do knižnice. Cestovali sme autobusom do Pezinka a občas som si všeličo vypočula na svoju aj ich adresu. Boli to malé, asi desaťročné deti a tešili sa na výlet. Predstavila som si, aké musí byť ťažké, keď vás od malička ľudia nemajú radi a škaredo na vás pozerajú, iba preto, že ste iní, hoci o vás a vašej rodine nič nevedia. Asi by som sa bránila. Možno aj bila, a kým by som narástla, naučila by som sa biť tvrdšie a silnejšie, aby som, keby ma niekto strčil za nejaký múr, mala silu zvaliť ho.

Keby som bola Rómka, zamestnali by ste ma?